Since my birthday, somehow I can’t stop comparing what my life looked like a year ago and what it looks like now. Quite often, I look back on the past, remembering how I was worried then and had trouble looking for things that could bring a sincere smile on my face. The happiness I feel now is the complete opposite of what I felt a year ago. There is not a day when I wouldn’t go to bed in the evening with indescribable gratitude in my heart, I wouldn’t shake my head at how it is possible that it’s not just a dream, and I didn’t wish it to remain so forever.
But as I wrote — this has not always been the case. When I moved to Bratislava, I had many plans and wishes and couldn’t wait to turn them into reality. But they disappeared very quickly, suddenly I couldn’t find motivation, everyday activities became a boring stereotype, which only kept me alive. I lost myself and didn’t know how to keep going. It was very easy to pretend I was perfectly fine. Of course, there were moments that I still love to look back on — such as evening sessions in Made With Laf, walks along the Danube and the narrow Bratislava streets in the summer, or our small trips. But I wish there were more moments like these.
I’m writing this article because I know that I’m not alone in experiencing such feelings. Since I published Moving, Fighting Sadness and Starting Over just after I moved to Zlín, and mentioned this topic several times on my Instagram, I have received quite a lot of messages about how people keep their fingers crossed for me and admire me for not being afraid to take happiness and the future into my own hands. And just as they hope they will have the same courage. I have come across similar statements on other blogs or social media — how some feel that they are stuck in life and do not know what to do next.
So if you are among those who secretly wish every day that their lives will be miraculously turned around, who cannot see the beauty in little things like sunshine or meadows filled with flowers, and who don’t see where the road before them leads, believe that everything will be alright. I believe that everything happens for a reason; and that everything will be as it should be.
Maybe if I stayed in Bratislava, I would find something that would make me happy. Maybe. That’s hard to say. But maybe I would struggle for the rest of my life, helplessly look for some bright moments and live from day to day. But if I didn’t try Bratislava, I wouldn’t want to move from there. And if my dream of living in England hadn’t fallen apart in a few days, I would never have come to Zlín. And if I didn’t come here, the door full of possibilities wouldn’t open and I wouldn’t be as happy as I am today.
Therefore, don’t worry. Don’t lose hope. And don’t stop believing. Your moment is yet to come. In a month, six, maybe in three years; but it will come. The change you so long for, the change that will turn your world upside down, the change that will bring you… life. Happiness. Inner peace and harmony. Which will be all you need. Just be patient and don’t give up on your dreams.
Od mojich narodenín akosi neviem prestať porovnávať to, ako vyzeral môj život rok dozadu a ako vyzerá teraz. Pomerne často sa ohliadam za minulosťou, spomínam na to, ako som sa vtedy trápila a mala problém hľadať veci, ktoré mi vedeli vyčariť úprimný úsmev na tvári. To šťastie, ktoré cítim teraz, je úplným opakom toho, čo som cítila pred rokom. Nie je deň, kedy by som večer nešla spať s neopísateľnou vďačnosťou v srdci, nekrútila hlavou nad tým, ako je možné, že to nie je iba sen a nepriala si, aby to takto ostalo navždy.
Ale ako píšem — takto to nebolo vždy. Počas sťahovania do Bratislavy som mala veľa plánov a želaní a nevedela sa dočkať, kedy ich premením na skutočnosť. No tie sa veľmi rýchlo rozplynuli, zrazu som nevedela nájsť motiváciu, z každodenných činností sa stal nudný stereotyp, ktorý ma iba držal pri živote. Stratila som samú seba a nevedela, ako kráčať ďalej. Bolo veľmi jednoduché tváriť sa, že som úplne v poriadku. Samozrejme, boli chvíle, na ktoré dodnes rada spomínam — ako večerné sedenia v Lafe, letné prechádzky popri Dunaji a zašitými bratislavskými uličkami alebo naše malé výlety po okolí. No kiežby tých momentov bolo viac.
Tento článok píšem preto, lebo viem, že nie som sama, ktorá zažívala takéto pocity. Odkedy som zverejnila príspevok Moving, Fighting Sadness And Starting Over tesne po tom, ako som sa presťahovala do Zlína, a túto tému spomenula niekoľkokrát i na mojom Instagrame, som dostala pomerne veľa správ o tom, ako mi ľudia držia palce a obdivujú ma za to, že som sa nebála vziať šťastie a budúcnosť do vlastných rúk. A to, ako i oni dúfajú, že budú mať rovnakú odvahu. Na podobné vyjadrenia som narazila aj na iných blogoch či sociálnych sieťach — ako majú niektorí pocit, že sa v živote zasekli a nevedia, čo ďalej.
Ak teda patríš medzi tých, ktorí si každý deň tajne prajú, že sa ich život zázračne otočí, ktorí nedokážu vidieť krásu v maličkostiach ako sú slnečné rána alebo lúky posiate kvetmi, a ktorí nevidia, kam vedie cesta pred nimi, ver, že všetko bude v poriadku. Ja verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu; a že všetko bude tak, ako má.
Možno keby by som ostala v Bratislave, tak by som našla niečo, čo by ma spravilo šťastnou. Možno. To ťažko povedať. Ale tiež by som sa možno trápila do konca života, márne hľadala nejaké svetlé body a žila zo dňa na deň. No ak by som neokúsila Bratislavu, nechcela by som sa odtiaľ odsťahovať. A ak by sa behom pár dní nerozpadol môj sen bývať v Anglicku, nikdy by som neprišla do Zlína. A ak by som neprišla sem, neotvorili by sa mi dvere plné možností a nebola by som taká šťastná ako som dnes.
Preto sa neboj. Nezúfaj. A neprestávaj veriť. Tvoja chvíľa ešte iba príde. O mesiac, o šesť, možno až o tri roky; ale príde. Zmena, po ktorej tak veľmi túžiš, zmena, ktorá otočí tvoj svet hore nohami, zmena, ktorá ti do života prinesie… život. Šťastie. Vnútorný pokoj a harmóniu. Ktorá bude všetkým tým, čo potrebuješ. Len buď trpezlivý a nevzdávaj sa svojich snov.
