Exactly a year ago, I was in Bratislava with my best friend, we were waiting together for midnight and out lout I sang song 22 by Taylor Swift. Today I’m somewhere completely different; in Zlín, in my own apartment, alone. And I’m twenty-three.
A few days ago, I came back to the article I wrote 365 days ago, and at the end of it I wrote that this year will be a turning point for me. It was; and more than I ever expected. I completed a bachelor’s degree in journalism, successfully defended my final thesis and finished school with results which I was sincerely satisfied with. But it wasn’t easy; and in addition to learning and finals, I had to make quite an effort to make it through, which only confirmed that my decision not to proceed to the next level is only right. At the beginning of the summer, I hit my own rock bottom; but I picked myself up, fought with my fear, and overcame myself. August was exactly what I needed — and I enjoyed a two-week vacation in Italy, Slovenia and Croatia to the fullest. I got to know new places, read books, enjoy the cold sea, the salty air and evening walks through the narrow streets. A piece of my heart remained in Venice and I hope that someday I will be able to visit this beautiful city again. But the summer was over — and saying goodbye to Bratislava was harder than I thought. Even though I was not happy in the capital city, I have countless good memories of it. The following moving to Prešov, which was supposed to be only for a few days, lasted for two months, during which I found out many things — that it is okay to take a step back, that I have to think mainly about myself, and that I have to listen to my own heart, which told me I wasn’t ready to move to England yet. And when I look back on the sleepless nights in October, when I was overthinking whether I did the right thing, I would like to go back in time and tell myself that it was the best decision I could ever make. So in the first half of November I moved to Zlín — a city from which I had no expectations and I only took it as a stop before a big dream, but here I found everything I was looking for and needed. I only live here for less than half a year, but those six months are the happiest in my whole life.
But I wouldn’t be so happy if I didn’t have the ones I have around me. Whether it’s family, friends from high school or university, with whom I’m still in touch, girls with whom we have known for years thanks to the online world. But I’m thankful especially for those who came into my life during the last year. I believe that life brings us the people we need most at the moment. They change us, they teach us something about ourselves, they teach us something about people, they broaden our horizons, inspire us. Or they allow us to be ourselves, bring us inner peace and a sense of security — and sometimes that’s exactly what we need most, even though we didn’t even know it.
What are my plans for this year? I don’t know myself. When I was twenty-two, I knew exactly what I wanted to accomplish and achieve; but now I’m going with the flow. Right now, I kind of don’t even need to know what stops are waiting for me, and I’m more so enjoying the journey. I follow my own heart, which always knows what is right; and I know it will keep me happy. Whatever that happiness is.
Presne pred rokom som bola v Bratislave s mojou najlepšou kamarátkou, spoločne sme čakali na odbitie polnoci a na plnú hlasitosť som si spievala pesničku 22 od Taylor Swift. Dnes som niekde úplne inde; v Zlíne, vo vlastnom byte, sama. A už mám dvadsaťtri.
Pred pár dňami som sa vrátila k článku, ktorý som písala 365 dní dozadu, a v jeho závere som písala, že tento rok bude pre mňa prelomový. Bol; a viac, než som kedy čakala. Dokončila som bakalárske štúdium na žurnalistike, úspešne obhájila svoju záverečnú prácu a skončila školu s výsledkami, s ktorými som bola úprimne spokojná. No nebolo to jednoduché; a popri učení a skúškach som mala čo robiť, aby som to zvládla, čo ma len utvrdilo v tom, že moje rozhodnutie nepokračovať na ďalšom stupni je iba správne. Začiatkom leta som padla na vlastné dno; no pozbierala som sa, zabojovala so strachom a prekonala samú seba. August bol presne to, čo som potrebovala — a dvojtýžňovú dovolenku v Taliansku, Slovinsku a Chorvátsku som si užila plnými dúškami. Spoznala som nové miesta, čítala knihy, vychutnávala si studené more, slaný vzduch a večerné prechádzky úzkymi uličkami. Kúsok môjho srdca ostal v Benátkach a ja verím, že ešte niekedy sa mi toto nádherné mesto podarí navštíviť znova. No leto sa skončilo — a lúčenie sa s Bratislavou bolo ťažšie ako som myslela. I napriek tomu, že som v hlavnom meste nebola šťastná, mám na ňu nespočetne veľa dobrých spomienok. Následné sťahovanie sa do Prešova, ktoré malo byť len na pár dní, sa pretiahlo na dva mesiace, počas ktorých som zistila mnoho vecí — že je v poriadku spraviť krok späť, že musím myslieť hlavne na seba, a že mám počúvať vlastné srdce, ktoré mi hovorilo, že na sťahovanie do Anglicka ešte nie som pripravená. A keď sa spätne pozriem na prebdené októbrové noci, kedy som premýšľala o tom, či som spravila správne, rada by som sa vrátila v čase a povedala samej sebe, že to bolo najlepšie rozhodnutie, aké som kedy mohla spraviť. Tak som sa v prvej polovici novembra presťahovala do Zlína — mesta, od ktorého som nemala žiadne očakávania a brala som ho iba ako zastávku pred väčším snom, no našla som tu všetko, čo som hľadala a potrebovala. Bývam tu iba necelý polrok, no tých šesť mesiacov je najšťastnejších v celom mojom živote.
Ale nebola by som taká šťastná, ak by som nemala okolo seba tých, ktorých mám. Či už je to rodina, priatelia zo strednej či z výšky, s ktorými som pravidelne v kontakte, dievčatá, s ktorými sa vďaka online svetu poznáme už roky. No ďakujem hlavne za tých, ktorí prišli do môjho života počas posledného roka. Verím v to, že život nám prináša ľudí, ktorých v danom momente najviac potrebujeme. Zmenia nás, naučia niečo o sebe, naučia nás niečo o ľuďoch, rozšíria nám obzory, inšpirujú nás. Alebo nám dovolia byť samým sebou, prinesú nám vnútorný pokoj a pocit bezpečia — a niekedy je to presne to, čo nám treba najviac, hoci sme to ani nevedeli.
Aké sú moje plány na tento rok? Sama neviem. Keď som mala dvadsaťdva, presne som vedela, čo všetko chcem splniť a dokázať; no teraz sa nechávam unášať. Momentálne akosi ani nepotrebujem vedieť, aké zastávky ma čakajú, a viac si vychutnávam samotnú cestu. Riadim sa vlastným srdcom, ktoré vždy vie, čo je správne; a viem, že ma bude ďalej viesť k šťastiu. Nech je to šťastie akékoľvek.
