It’s been over two weeks since I moved. Somehow it ran by; but on the other hand, I have to admit that I got used to the new environment, the new city and the new flat within a few days. At first, of course, I felt as if I was only visiting someone, but this feeling had disappeared and now I’m feel at home.
So if you don’t know yet, I decided not to continue studing at university. My enthusiasm for journalism faded away after just a few weeks in the first semester. I have been telling myself for a long time that this is only temporary and I will find myself in writing journalistic speeches and the history of journalism, but it never happened. I didn’t enjoy it, I was struggling and every day I woke up unhappy. I didn’t know what to do. My state didn’t help the fact that I didn’t like my job and even in Bratislava I felt a bit lost. This feeling of endless and tiring sadness lasted about two years; until one day I realized it wasn’t quite right. So I decided that the bachelor’s degree would be the last for me; at least for now. I packed my things up, quit my job, and moved out of the capital city.
I spent entire September in Prešov, my hometown, looking for a way to go. My steps were supposted to go to England — that was my plan. I have fallen in love with this country and it has been my dream to live there for years. Housing was secured, things packed, tickets bought — but at the last minute I decided not to go. There were several reasons for that decision, but overall I knew it wasn’t right. I’m a person who almost always follows their inner instinct; so I knew I had to trust it.
So I spent October in Prešov as well. Although I had to start my searching from scratch, I didn’t regret not going to England; on the contrary — I knew it was the right decision and I wouldn’t be happy. This was also confirmed by the fact that in the following days I found a beautiful flat just like I dreamed about, at a good price, in a city I would not even think about otherwise.
So I moved to Zlín in the Czech Republic. To tell you the truth, if someone had told me a year ago that I would say no to England and would live in Zlín, I would have laughed. But about a month ago, when I first got off the bus and saw this city with my own eyes, I knew it was it.
Zlín is a small town. It lies between the hills and has a small but nice square. Typical for it are brick houses built in the nineteenth and twentieth century by Tomáš Baťa, who transformed the city into a modern place with shoe manufacturing factories — so about half of the city is built of bricks, giving it uniqueness and character and making it look like from a fairy tale. In contrast to traditional brick houses, there are modern shopping centers, and there’s quite a few of them. The whole city is built on both sides of one street, making it easy and quick to get from one end to the other; and it also has a river that’s truly beautiful and calm during this time of year, and you can sit on its edge and watch the ducks. The town has a castle, beautiful parks, theatre and cinema, market, university. And even the a package free shop. Simply everything one may need.
I am now at the beginning of a new chapter in my life — in the beautiful and cozy Zlín, which I fell in love with. In a new flat where I sometimes can’t believe it’s really mine and I can call it home; but I fully enjoy my own space and that I can decorate it however I want. When it’s done, I’ll be happy to show it to you. And with a new job, about which I don’t know much about yet, but I feel that I’ll be happy. After all, my whole life is in front of me now.
And after two years of being sad every day, this is like a miracle. After two years of lying to myself and telling myself that I’m fine, I wake up with a smile on my face. Finally happy.
Už to sú viac ako dva týždne, odkedy som sa presťahovala. Zbehlo to akosi prirýchlo; ale na druhú stranu musím uznať, že na nové prostredie, nové mesto a nový byt som si zvykla v priebehu pár dní. Spočiatku som sa, pochopiteľne, cítila, akoby som bola iba u niekoho na návšteve, ale tento pocit sa vytratil a teraz som tu už ako doma.
Ak teda ešte neviete, v štúdiu na vysokej škole som sa rozhodla nepokračovať. Moje nadšenie zo žurnalistiky opadlo už po pár týždňoch v prvom semestri. Dlho som si nahovárala, že je to iba dočasné a nájdem sa v písaní novinárskych prejavov a dejinách žurnalistiky, no nestalo sa. Nebavilo ma to, trápila som sa a každý deň som sa budila nešťastná. Nevedela som, čo mám robiť. Môjmu stavu nepomáhal ani fakt, že som nemala rada svoju prácu a i v Bratislave som sa cítila byť trochu stratená. Tento pocit nekonečného a únavného smútku trval asi dva roky; až mi jedného dňa došlo, že to nie je úplne v poriadku. A tak som sa rozhodla, že bakalársky stupeň bude pre mňa posledný; teda aspoň zatiaľ. Zbalila som si veci, dala výpoveď v práci a odsťahovala sa z hlavného mesta.
Celý september som bola v Prešove a hľadala som svoju cestu ďalej. Moje kroky mali smerovať do Anglicka — taký bol môj plán. Túto krajinu som si zamilovala a žiť tam je mojim snom už niekoľko rokov. Bývanie som mala zabezpečené, veci zbalené, letenky kúpené — no na poslednú chvíľu som sa rozhodla nejsť. Dôvodov bolo niekoľko, no celkovo som vedela, že to nie je ono. Som človek, ktorý sa takmer vždy riadi vnútorným inštinktom; a tak som vedela, že mu musím veriť.
A tak som v Prešove strávila aj október. Hoci som s mojim hľadaním musela začať úplne od začiatku, vôbec som neľutovala, že som do Anglicka nešla; práve naopak — vedela som, že je to to správne rozhodnutie a nebola by som šťastná. To sa potvrdilo aj tým, že som v nasledujúcich dňoch našla nádherný byt podľa mojich predstáv, za dobrú cenu, v meste, o ktorom by som inak ani len nepremýšľala.
A presťahovala som sa do Zlína v Českej republike. Ak vám mám povedať pravdu, ak by mi niekto pred rokom povedal, že Anglicku poviem nie a budem bývať v Zlíne, asi by som sa zasmiala. Ale približne pred mesiacom, keď som prvýkrát vystúpila z autobusu a videla toto mesto na vlastné oči, vedela som, že je to ono.
Zlín je pomerne malé mesto. Leží medzi kopcami a má malé, no pekné štvorcové námestie. Typické sú preň tehlové domy, ktoré na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia vybudoval Tomáš Baťa, ktorý mesto premenil na moderné sídlo s fabrikami na výrobu obuvi — a tak je z tehál postavená asi polovica mesta, čo mu dodáva výnimočnosť a charakter a vyzerá ako z nejakej rozprávky. V protiklade k tradičným tehlovým domom stoja moderné obchodné centrá, ktorých tiež nie je málo. Celé mesto je postavené po oboch stranách jednej ulice, a teda je jednoduché a rýchle dostať sa z jedného konca na druhý; a tiež ním preteká rieka, ktorá je počas tohto ročného obdobia skutočne krása a pokojná, a môžete sedieť na jej okraji a sledovať kačice. Mesto má zámok, nádherné parky, divadlo i kino, tržnicu, univerzitu. A dokonca i bezobalový obchod. Jednoducho všetko, čo človek potrebuje.
Stojím teraz na začiatku novej kapitoly môjho života — v nádhernom a útulnom Zlíne, ktorý som si nesmierne obľúbila. V novom byte, v ktorom občas neviem uveriť tomu, že je naozaj môj a môžem ho volať domovom; no naplno si užívam svoj vlastný priestor a jeho zariaďovanie podľa vlastných predstáv. Keď bude hotový, rada vám ho ukážem. A s novou prácou, o ktorej síce ešte neviem veľa povedať, ale cítim, že budem spokojná. Koniec-koncov, celý svoj život mám teraz pred sebou.
A po dvoch rokoch, kedy som bola každý deň smutná, je toto ako zázrak. Po dvoch rokoch, kedy som samej sebe klamala a hovorila si, že som v pohode, sa budím s úsmevom na tvári. Konečne šťastná.
