I haven’t had a very good period lately. I was in Slovakia at the beginning of July — we were at the cottage with my family in Lipovce. I was really looking forward to this moment, seeing everyone after five months was just amazing. Lipovce is one of my favourite places. Time always stops there, the world around you, problems or responsibilities are not important, and all that matters is enjoying the sun, dancing to old songs, eating delicious food, playing games and being together.
But when I returned home from Lipovice, suddenly there were a few changes at my job and I had a much greater responsibility, which I did not have time to prepare for. On the one hand, I really appreciate that others believe in me so much and don’t doubt that I won’t be able to do it. But I doubt myself. I had a week to learn to do dozens of new things and find a way to lead others. It’s better now, but at first I thought about every single step I was and I wasn’t sure about anything.
Suddenly, everything started to revolve only around work. Getting up early, all day on your feet, running from one end to the other, constantly making phone calls, solving dozens of problems. In the evening I went home completely exhausted. On the brink of strength. All the things I had done with love until then — writing blog posts, coding, but also reading or evening yoga — had to go to the side because I had no energy or time left. And I didn’t even want to do it.
I lost motivation for everything. The only thing that pushed me forward was always the vision of a day or two off between tiring shifts at work. But I always took advantage of this free day by doing the most necessary things, and then just watched the time pass between my fingers. I didn’t have the slightest desire to go out, enjoy the lovely warm weather, watch a funny movie or sit down and create something. Nothing. What I felt was complete emptiness.
It wasn’t until the day I reached my absolute bottom when the most important person in my life reminded me that I was not alone. I’m not the only one who sometimes feels this way, who sometimes feels that everything seems a bit gray.
So I told myself it had to stop. Either I’ll feel bad, lie in bed until twelve and waste time, or I’ll gather and push myself a bit. Fake it till you make it. It’s not easy — to tell yourself that everything is great. But sometimes it’s necessary; and that’s exactly what kicks you to do what you’ve put off for so long.
And so here I am. Again, I’m looking for motivation for everyday activities. I’m searching for myself again — the always happy and cheerful me. Again, I write posts with love and enthusiasm. For the next two months, I have come up with and planned posts that I sincerely look forward to and believe you will like as well. Again, I’m coding new designs and templates, listening to my favourite albums and watching enthusiastically something I’m proud of come up before my eyes. I read books again in the evenings and I don’t focus on what awaits me tomorrow. Again, even small things make me happy.
It’s okay not to be okay. Let yourself feel the sadness to the fullest. Spend a whole day in bed, watch your favourite show and eat the food you adore without regrets. But don’t let that feeling control your whole life. You can start over at any time and change something. And be happy.
V poslednej dobe som nemala veľmi dobré obdobie. Ešte začiatkom júla som bola na Slovensku — spolu s rodinou sme boli v Lipovciach na chate. Na tento moment som sa nesmierne tešila, vidieť všetkých po piatich mesiacoch bolo jednoducho úžasné. Lipovce patria medzi jedno z mojich najobľúbenejších miest. Čas sa tam vždy zastaví, okolitý svet, problémy alebo povinnosti nie sú podstatné, a jediné, na čom záleží, je užívať si slnko, tancovať na staré pesničky, jesť vynikajúce jedlo, hrať hry a byť spolu.
No keď som sa z Lipoviec vrátila domov, v práci zrazu nastalo niekoľko zmien a na mňa pripadla oveľa väčšia zodpovednosť, na ktorú som sa nestihla nijako pripraviť. Na jednu stranu si nesmierne cením, že ostatní vo mňa tak veľmi veria a nepochybujú o tom, že to nezvládnem. Lenže ja v seba pochybujem. Mala som týždeň na to, aby som sa naučila robiť desiatky nových vecí a našla v sebe stránku viesť ostatných. Teraz je to už lepšie, ale spočiatku som niekoľkokrát premýšľala o každom jednom svojom kroku a ničím som si nebola istá.
Zrazu sa všetko začalo točiť iba okolo práce. Skoré vstávanie, celý deň na nohách, pobehovanie z jedného konca na druhý, neustále telefonáty, riešenie desiatok problémov. Večer som chodila domov úplne vyčerpaná. Na pokraji síl. Všetky veci, ktoré som dovtedy robila s láskou — písanie článkov, kódovanie, ale aj čítanie alebo večerná jóga — museli ísť bokom, lebo mi na nich neostávala ani energia, ani čas. A ani chuť.
Stratila som motiváciu do všetkého. Jediné, čo ma hnalo vpred, bola vždy vidina voľného dňa či dvoch dní medzi únavnými směnami v práci. No tento voľný deň som i tak vždy využila tým, že som spravila to najpotrebnejšie, a potom sa len dívala, ako mi uteká čas medzi prstami. Nemala som ani najmenšiu chuť ísť von, užiť si príjemne teplé počasie, pustiť si vtipný film alebo si sadnúť a niečo vytvoriť. Nič. To, čo som cítila, bolo úplne prázdno.
Až v deň, kedy som dosiahla svoje absolútne dno, mi najdôležitejší človek v mojom živote pripomenul, že nie som sama. Nie som jediná, ktorá sa takto občas cíti, ktorá má občas pocit, že všetko je akési šedé.
A tak som si povedala, že to musí prestať. Buď sa budem cítiť zle, ležať v posteli do dvanástej a mrhať časom, alebo sa pozbieram a trochu premôžem. Fake it till you make it. Nie je to ľahké — nahovoriť samému sebe, že všetko je super. Ale niekedy je to potrebné; a je to práve to, čo vás nakopne k robeniu toho, čo ste tak dlho odkladali.
A tak som tu. Opäť hľadám motiváciu do každodenných činností. Opäť hľadám samú seba — tú večne šťastnú a veselú mňa. Opäť píšem články s láskou a nadšením. Na budúce dva mesiace som vymyslela a naplánovala príspevky, na ktoré sa úprimne teším a verím, že sa budú páčiť aj vám. Opäť kódujem nové dizajny a šablóny, pri tom počúvam svoje obľúbené albumy a nadšene sa dívam, ako mi pred očami vzniká niečo, na čo som hrdá. Opäť po večeroch čítam knihy a nesústredím sa na to, čo ma zajtra čaká. Opäť ma robia šťastnou i maličkosti.
Je v poriadku nebyť v poriadku. Dovoľte samému sebe naplno cítiť ten smútok. Strávte jeden celý deň v posteli, pustite si svoj obľúbený seriál a bez výčitiek jedzte jedlo, ktoré zbožňujete. Ale nenechajte, aby vám tento pocit ovládol celý život. Kedykoľvek môžete začať odznova a niečo zmeniť. A byť šťastný.
