I’ve always had a problem with dealing with stress. Back in primary school, I considered it normal — after all, many situations were completely new to me, so it was understandable that I was nervous about them. But the older I got and the more I noticed my classmates, the more I realized it wasn’t quite right. It’s one thing to feel stress a few minutes before an exam, which weighs on the final mark of the subject, and it’s another thing not to sleep at night, not to be able to control shaking hands, to breathe irregularly and to hold back tears.
And this is how it has been since I remember. The fact that back in primary school I was one of those students that the teachers loved to send to various competitions wasn’t very helpful at all. On the one hand, I wanted to go there, because it was a good experience that helped me significantly in applying to high schools, and I knew that my parents and family were proud of me, but on the other hand — every such event was a complete suffering for me. Going somewhere alone, into an unfamiliar environment, without someone I knew well, and still forcing my brain to work for one hundred percent always cost me so much effort that I came home completely exhaused and said to myself that I would never do anything like that again in my life. But the opportunities were coming, and I wanted to prove to myself that I could handle the next competition. I managed to do so; but it was never for free.
This is how it continued in high school. Although I made a commitment not to go to any competitions again, something happened here and there anyway. My biggest problem is that I can’t say no — and that’s why my teachers didn’t need to convince me for long. Plus, to make matters worse, I still went to a drama classes and participated in recitation competitions. And even though it was something I really enjoyed, the feeling of stress I couldn’t handle didn’t overcome it.
It was even more intense during university. During the semester, I quickly got used to not having any tests, and when the exam season came, I was lost, desperate, and angry with myself. I wanted to give the best possible performance, I spent days, sometimes weeks learning, and I knew I could do it; but the stress took everything from me.
It’s very difficult to describe these feelings to someone who has never experienced them. Who doesn’t know what it’s like to wipe your palms on your pants five times in a minute, because they sweat uncontrollably. Who doesn’t know what it’s like to feel unbearable heat and cold at the same time. What it’s like not being able to breathe properly; which causes dizziness, blurred vision and a feeling of being under water for too long. What it’s like to hold back tears and make every effort to keep the voice that shakes along with the rest of the body, while pretending that everything is completely fine.
And it’s not just at school. As someone who suffers from social anxiety, I encounter such moments regularly; and more often than I would like. The challenge for me is any errand, all phone calls and meeting strangers, but sometimes little things like traveling by public transportation, when someone stops me on the street, all the deadlines. And I’m not even talking about talking about personal and private things, the need to ask someone for help, or any interaction with superiors.
The fact that the stress during college was still escalating in me was one of the reasons why I decided not to continue my studies. It was too much for me and I knew I couldn’t do it any longer. I consider the fact that I decided to move away, find a job and follow my dreams to be the best decision in my whole life. Although I can’t say that I don’t feel any stress now, because phone calls or new meetings still are a bigger problem than they should, it’s definitely better.
Over the years, it has certainly been helpful that I have learned (although in a difficult and strenuous way) how to manage my stress a little and how to calm myself down. I learned how to control my breathing during such moments; and the fact that sometimes it’s better to let myself to feel such feelings, accept them and not resist it — and the faster they leave. And I also know who to look for for encouraging words to remind me that it will all be over in a few minutes and things will be fine again.
Vždy som mala problém so zvládaním stresu. Ešte na základnej škole som to považovala za normálne — predsa len mnohé situácie boli pre mňa úplne nové, a tak bolo pochopiteľné, že som z nich bola nervózna. No čím som bola staršia a čím viac som si všímala svojich spolužiakov, tým viac som si uvedomovala, že to nie je úplne v poriadku. Je jedna vec pociťovať stres pár minút pred písomkou, ktorá zaváži na finálnej známke z predmetu, druhá kvôli tomu v noci nespať, nevedieť kontrolovať trasúce sa ruky, nepravidelne dýchať a držať slzy na krajíčku.
A takto to bolo odkedy sa pamätám. Veľmi mi nepomáhal ani fakt, že na základnej som patrila medzi tých, ktorých učitelia neustále posielali na rôzne súťaže a olympiády. Jednak som tam chcela ísť, pretože to boli dobré skúsenosti, ktoré mi významne pomohli pri prihláškach na stredné školy, a vedela som, že sú na mňa rodičia i rodina hrdí, no na druhú stranu — každá takáto udalosť bola pre mňa hotové utrpenie. Ísť niekam sama, do neznámeho prostredia, bez niekoho, koho by som dobre poznala, a ešte nútiť svoj mozog pracovať na sto percent ma vždy stálo toľko úsilia, že som domov prišla úplne zničená a hovorila si, že už nikdy v živote na nič také nepôjdem. No príležitosti sa iba hrnuli, a ja som chcela samej sebe dokázať, že ďalšiu súťaž už zvládnem. Zvládla som; ale nikdy to nebolo zadarmo.
Takto to pokračovalo i na strednej. Hoci som si dala záväzok, že už nebudem chodiť na žiadne olympiády, sem-tam sa i tak niečo vyskytlo. Môj najväčší problém je ten, že neviem povedať nie — a preto ani moji vyučujúci nepotrebovali dlho ma presviedčať. Plus, aby toho nebolo málo, stále som chodila na dramatický krúžok a zúčastňovala sa súťaží v recitovaní. A i keď to bolo niečo, čo ma veľmi bavilo, pocit stresu, ktorý som nevedela zvládať, to neprekonalo.
Počas vysokej školy to bolo ešte intenzívnejšie. Počas semestra som si rýchlo odvykla na skúšanie a testy, a keď prišlo skúškové, bola som stratená, zúfalá a nahnevaná sama na seba. Chcela som podať najlepší možný výkon, učeniu sa som venovala dni, niekedy i celé týždne, a vedela som, že na to mám; no stres zo mňa vzal všetko.
Je veľmi ťažké opísať tieto pocity niekomu, kto to nikdy nezažil. Kto nevie, aké to je utierať si dlane o nohavice aj päťkrát za minútu, pretože sa nekontrolovateľne potia. Kto nevie, aké to je pociťovať neznesiteľné teplo a chlad zároveň. Aké to je nevedieť sa poriadne nadýchnuť; čo spôsobuje točenie hlavy, rozmazané videnie a pocit, akoby ste boli príliš dlho pod vodnou hladinou. Aké to je potláčať slzy a vynakladať všetko úsilie na udržanie hlasu, ktorý sa trasie spolu so zvyškom tela, a pri tom sa tváriť, že všetko je úplne v pohode.
A nie je to iba v škole. Ako niekto, kto trpí sociálnou fóbiou, sa stretávam s takýmito momentami pravidelne; a častejšie, ako by som chcela. Výzvou je pre mňa akékoľvek vybavovanie vecí, všetky telefonáty a stretávanie s cudzími ľuďmi, ale niekedy aj maličkosti ako cestovanie hromadnou dopravou, keď ma zastaví niekto na ulici, všetky deadlines. A to ani nehovorím o rozprávaní o osobných a súkromných veciach, nutnosti niekoho poprosiť o pomoc alebo akákoľvek interakcia s nadriadenými.
Aj to, že stres počas vysokej školy sa u mňa ešte vystupňoval, bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla v štúdiu nepokračovať. Bolo toho na mňa až príliš a vedela som, že to dlhšie nezvládnem. To, že som sa rozhodla odsťahovať, nájsť si prácu a nasledovať svoje sny, pokladám za najlepšie rozhodnutie v celom mojom živote. Hoci nemôžem povedať, že teraz by som už žiaden stres nepociťovala, pretože stále mi telefonáty alebo nové stretnutia robia väčší problém ako by mali, je to určite lepšie.
Za tie roky tomu určite pomohlo i to, že som sa (hoci ťažkou a namáhavou cestou) naučila, ako môj stres trochu zmierniť a ako upokojiť samú seba. Naučila som sa, ako ovládať svoje dýchanie počas takýchto chvíľ; a aj to, že niekedy je lepšie nechať týmto pocitom plný priebeh, akceptovať ich a nebrániť sa tomu — o to rýchlejšie potom odídu. A tiež viem, u koho hľadať povzbudivé slová, ktoré mi pripomenú, že to všetko o pár minút prehrmí a opäť budú veci v poriadku.
