Už nekupujem oblečenie

Nový kúsok oblečenia v skrini mi nepribudol už niekoľko mesiacov. Niekomu sa to môže zdať byť divné, aj ja pred dvoma rokmi by som sa tomuto veľmi čudovala, ale je to tak. Neplačem doma, nezamkla som kreditku do trezoru, aby som si náhodou niečo nekúpila. Len jednoducho nič nepotrebujem.

Určite som nebola nákupná maniačka, ktorej šatník by doslova prekypoval oblečením. Ale s impulzívnym nakupovaním som mala problém. Keď som videla niečo v zľave, nevedela som len tak ľahko povedať nie – a hoci som ďalšie nové tričko nepotrebovala, k pokladni som kráčala s tým, že za takú cenu ho v obchode nemôžem nechať, lebo by si ho vzal niekto iný a ja by som to potom ľutovala. No jediné, čo som ľutovala, bolo prázdno v peňaženke a oblečenie, ktoré mi len sedelo v skrini, lebo som ho nechcela veľmi nosiť.

Určite nie som sama, ktorú totálne pohltilo takéto nakupovacie šialenstvo. Trvalo mi síce dlho, ale odnaučila som sa impulzívne nakupovať oblečenie alebo odchádzať z obchodu s taškou plnou nových kúskov. Ako?

Najjednoduchší, ale najzásadnejší krok. Jednoducho som prestala chodiť do obchodných centier. Nevyhýbam sa im oblúkom, to nie. No kedysi som prechádzaním po obchodoch trávila prestávky medzi hodinami v škole, každý väčší výlet musel obsahovať zastávku na nakupovanie, a hodiny som sa vedela chodiť medzi vešiakmi, aby som zistila, čo je nové. Keď ešte v Prešove nebolo H&M, s kamoškami sme chodili vlakom do Košíc len kvôli nakupovaniu – mali sme tak program na celý deň a boli sme z toho úplne nadšené.

Nakupovanie je obrovská strata času. Obchody sú naschvál stavané tak, aby ste v nich strávili hodiny – hneď pri vchode do predajne sú stojany so zlacneným oblečením, ktoré je nemožné si nevšimnúť, ešte na takýchto cenovkách jasne vidíte, koľko ušetríte, skúšobné kabínky sú na opačnej strane, aby ste po ceste k nim ponachádzali ďalšie kúsky, a keď stojíte pri pokladni, stojany s doplnkovým tovarom sú plné vecí, ktoré tiež vlastne nepotrebujete, ale čakáte, nudíte sa, obdivujete, a nakoniec miniete ďalšie peniaze.

Zo začiatku to síce nebolo veľmi ľahké, pretože – ako som už hovorila – som bola viac-menej zvyknutá tráviť voľný čas (veľa voľného času) v obchodoch s oblečením, ale absolútne mi to nechýba. Ani mne, ani mojej peňaženke.

Tak veľmi som sa tešila na svoju prvú kreditku a nevedela som sa dočkať, ako si budem kupovať oblečenie na internete, domov mi potom príde obrovský balík, a keďže to chvíľu potrvá, ja už aj pozabudnem, čo som si vlastne kúpila, a otváranie balíčkov bude ako druhé Vianoce.

Nakupovanie online je úžasná vec. Existujú desiatky stránok, kde zoženiete úplne všetko, čo si zmyslíte – a to aj čo sa oblečenia týka. Zaneprázdneným rodičom a ľuďom, ktorí nebývajú v blízkosti obchodného centra to nesmierne uľahčí život. No aj tento dar sa rýchlo premení na kliatbu – lebo do nákupného košíka hádžeme vec za vecou, až sme pri checkoute zhrození, ako sa to mohlo nazbierať na takú vysokú sumu.

Preto online nenakupujem. A ani si neprezerám internetové stránky obchodov.

K tomu mi hlavne pomohlo to, že pracujem vo fast fashion reťazci. (Nie preto, že by som to tam milovala a nesmierne ma to bavilo, ale preto, lebo sa vedia prispôsobiť môjmu rozvrhu a veľmi dobre ma platia, čo ja, ako samostatne žijúci študent, potrebujem.) Ale otvorili sa mi oči, keď som videla, koľko oblečenia sa naozaj skrýva v jednej predajni, ako to vyzerá v sklade, ako sa niektorí k tomu oblečeniu správajú a koľko stoviek eur sú ľudia ochotní nechať len v jednom obchode.

Hoci sa hovorí nesúď knihu podľa obalu, oblečenie vie o človeku povedať veľmi veľa. O jeho práci, sociálnom postavení, ale aj jeho záľubách a tom, čo má rád. Ale je to len oblečenie. Kladieme až príliš veľký dôraz na to, čo máme na sebe – či to k sebe všetko ladí, či v tom vyzeráme dobre, či sa to hodí na danú udalosť. A akosi zabúdame, že je to stále len kus látky. Nemal by byť tým, kto sme.

Mojim cieľom je vytvoriť minimalistický šatník, kde budú len kúsky, ktoré budem nadovšetko milovať. Ešte stále som ale vo fáze, kedy sa zo skrine snažím dať preč všetko to, čo nenosím. Za všetky moje “nakupovacie” roky som nazbierala dosť veľa oblečenia – a tak nosím to, čo mám. Aj nakupovanie vo vlastnej skrini je niekedy zaujímavé, pretože občas nájdem niečo, na čo som zabudla; zároveň sa snažím vynosiť niektoré kúsky, aby som sa aspoň trochu zbavila pocitu viny, že som si pred časom niečo kúpila a teraz mi to iba stojí v poličke.

Týmto nechcem povedať, že si už nikdy v živote nekúpim ani jeden kúsok oblečenia. Keďže asi celý môj šatník tvoria produkty fast fashion reťazcov, príde moment, kedy sa tieto veci začnú pomaly rozpadávať – a ja si budem musieť nájsť novú alternatívu. Ale do obchodov s oblečením plánujem vstúpiť len vtedy, keď budem nový kúsok potrebovať.