I do not know myself how it is possible, that it’s been three years since I went vegetarian – but on the other hand, it’s been a very long time since I last eaten meat.
I read the older article posted a few months after this change, but now I have a feeling that I have not explained my whole story in detail – that’s why I’m with that today, and then I’ll tell you my thoughts after three years.
I’ve never been a person who would love meat. I always ate what I had on my plate, but since during all primary and high school (plus the nursery) I was eating lunch at school, I did not even think about it very much. Nevertheless, I was quite picky and often I did not even touch the piece of meat on my plate – sometimes I did not have appetite for it, but usualy I did not like its smell or appearance.
I have never been able to look at raw meat. When we were young, my sisters and I spent the weekends at my grandma’s – and when she was preparing meat for lunch, I could not even step into the kitchen. I felt the same disgust to shop-windows and I avoided them completely. I absolutely hated them, instead of a piece of meat, I saw the animal. That’s why I did not even look at it – and every thought that reminded me that not only cooked meat, but also ham and sausages come from the same raw meat and therefore from the animal, I rather suppress it quickly.
It is probably understandable that when I was ten, I did not think about vegetarianism at all. Now I do not even know if I ever knew about vegetarianism, or I did not think it is possible to exclude meat from your diner.
In the summer of 2014, when we were on vacation in Croatia, this idea came in my mind. If I remember correctly, it had to do something with the pig that was being roasted outside the restaurant (if you’ve ever been in Croatia or other Mediterranean countries, you definitely have a spotted a barbecue by the street) – and I decided to stop eating meat.
But it only lasted for a week, because as soon as we returned home from our holiday, we went to my grandmother for lunch, which gave me a ten-minute lecture on how important and necessary is meat, and I quietly ate everything on my plate.
Thereby I kept eating meat for another six months and I told myself, I will go vegetarian when I live alone – when I will cook for myself and I will not have to eat in school canteens.
But in January 2015, I started to think about it again. I was considering pros and cons – on the one hand, no one would prepare meals for me at school, and no one would cook anything special for me at home, but on the other hand I did not see why only this should keep me away – we did not always have for a pork for lunch, and a soup with a side seemed to be enough for me to fill me up.
Ninth of February (ironically, after a meat lunch) I definitely said I was going vegetarian.
The beginnings were a bit harder than I expected – I suddenly had to explain to everyone why I gave up eating meat and fish, I found that even the selection in the restaurants was smaller than I expected, and my meals in the school canteen often consisted only of rice and carrot salad. And although there were moments during the first few days, when I sat at the table and saw the others eating one of my favourite meals, I considered whether it made any sense – I did not stop.
Because I know why I am doing it.
No, I do not miss meat. Not a little bit. I have no substitutes, I do not soy meat as an alternative and imagine with closed eyes it’s a peace of beef. There are not moments when I wish I could eat meat, I do not think about quiting it, it doesn’t even cross my mind what it would be like if I could have chicken instead of chickpeas. Trust me, if I would want to quit vegetarianism, I would have done it ages ago. And I eat exactly what you eat – only without the meat, meat products and fish. I eat pasta, I eat rice, I eat potatoes. But most importantly, I eat so much more vegetables and fruits than before – my lunch often consists of three kinds of vegetables and I do not even think that something is missing on my plate.
Proteins that I lose form not eating meat (because the first thing my parents cared about was where will I get the protein, although in the meat is not as much as of it you may think), I do not substitute and I do not count if I had enough of it per day. However, I eat a fairly large amount of legumes – so I do have a lot of protein.
At the moment I’m trying vegan diet, meaning I do not eat any animal products, and so far I do not only try to stick to it, but I’m very excited about this change – but I’ll tell you more about it another time.
Sama veľmi neviem, ako je možné, že sú to už tri roky od toho, čo som prešla na vegetariánstvo – no na druhú stranu, je to už veľmi dlhá doba, čo som naposledy jedla mäso.
Čítala som si starší článok publikovaný pár mesiacov po tejto zmene; no teraz mám spätne pocit, že som celý svoj príbeh neobjasnila detailne – preto dnes začnem práve týmto, a potom vám poviem moje postrehy po troch rokoch.
Nikdy som nebola človek, ktorý by miloval mäso. Vždy som zjedla to, čo som mala na tanieri, no keďže som sa celú základnú i strednú školu (plus škôlka) stravovala v jedálni, ani som nad tým veľmi nepremýšľala. No aj napriek tomu som bola trochu vyberavá a často sa kúsku mäsa na tanieri ani nedotkla – niekedy som naň iba nemala chuť, no zväčša sa mi nepáčila jeho vôňa či vzhľad.
Nikdy som sa na surové mäso nevedela pozerať. Ako malé sme každý víkend so sestrami trávili u babky – a keď pripravovala mäso na obed, ani som nedokázala vkročiť do kuchyne. Rovnaký odpor som cítila k výkladom v obchode a oblúkom som sa im vždy vyhýbala. Neskutočne sa mi to hnusilo, namiesto kúsku mäsa som videla to zviera. Preto som sa na to radšej nepozerala – a každú myšlienku, pri ktorej som sama sebe pripomenula, že nielen upečené mäso, ale aj šunky a salámy pochádzajú z rovnakého surového mäsa, a teda zo zvieraťa, som radšej rýchlo potlačila.
Je asi pochopiteľné, že ako desaťročná som sa možnosťou vegetariánstva nezaoberala. Teraz ani neviem povedať, či som o vegetariánstve vôbec vedela, respektíve som vylúčenie mäsa z jedálnička nepokladala ako možné.
V lete 2014, keď sme boli na dovolenke v Chorvátsku, sa mi v hlave zrodila táto myšlienka. Pokiaľ si dobre pamätám, malo to čosi dočinenia s prasaťom, ktoré sa pred reštauráciou opekalo (pokiaľ ste boli v Chorvátsku alebo iných stredomorských krajinách, určite ste pred reštauráciami videli ražne) – a ja som sa rozhodla, že prestávam jesť mäso.
Vydržalo mi to však len jeden týždeň, pretože len čo sme sa vrátili z dovolenky domov, šli sme k babke na obed, ktorá mi hneď dala desaťminútovú prednášku o tom, aké je mäso dôležité a potrebné, a ja som so sklonenou hlavou pekne zjedla všetko na tanieri.
A tak som najbližší polrok jedla mäso ako predtým a povedala si, že na vegetariánstvo prejdem až keď budem bývať sama – keď si budem variť sama a nebudem jesť v jedálňach.
V januári 2015 som nad tým však opäť začala premýšľať. Zvažovala som za a proti – na jednu stranu by mi v jedálni nikto nepripravil bezmäsité jedlo a doma by tiež nikto nechystal niečo špeciálne len pre mňa, no na druhú stranu som nevidela dôvod, prečo by ma len toto malo odrádzať – veď nie vždy sme mali na obed bravčové, a polievka s prílohou sa mi zdali byť dosť veľa na to, aby ma zasýtili.
Deviateho februára (ironicky, po mäsovom obede) som si definitívne povedala, že prechádzam na vegetariánstvo.
Začiatky boli trošku ťažšie, ako som čakala – zrazu som ľuďom musela vysvetľovať, prečo som mäso a ryby vylúčila z jedálnička, zistila som, že aj výber v reštauráciách je menší, ako som čakala, a moje obedy v jedálni často pozostávali len z ryže a mrkvového šalátu. A hoci počas prvých dní boli momenty, keď som sedela za stolom a videla, ako ostatní jedia jedno z mojich obľúbenejších jedál, a zvažovala som, či to má vôbec zmysel – neprestala som.
Lebo viem, prečo to robím.
Nie, mäso mi nechýba. Ani trošku. Nemám žiadne náhrady, nejem sójové mäso ako alternatívu a so zatvorenými očami si predstavujem, že je to kus hovädzieho. Nie sú chvíle, kedy by som si priala, aby som mohla jesť mäso, nepremýšľam o tom, že by som s tým skončila, ani len neuvažujem o tom, aké by to bolo, keby som si namiesto cíceru mohla dať kuracie. Verte mi, že keby som s vegetariánstvom chcela skončiť, tak to urobím už dávno. A jem presne to, čo vy – len bez mäsa, mäsových výrobkov a rýb. Jem cestoviny, jem ryžu, jem zemiaky. No hlavne jem oveľa viac zeleniny a ovocia ako kedysi – môj obed často pozostáva aj z troch druhov zeleniny a ani nepremýšľam nad tým, že by mi na tanieri niečo chýbalo.
Bielkoviny, ktoré stratím nejedením mäsa (pretože prvé, o čo sa moji rodičia zaujímali bolo, z čoho budem mať bielkoviny, hoci v mäse ich nie je až tak veľa, ako si možno myslíte), si nijako špeciálne nenahrádzam a nepočítam si, či som ich za deň zjedla dosť. Avšak jem pomerne veľké množstvo strukovín – teda bielkovín prijímam dosť.
Momentálne sa snažím o vegánstvo, teda stravu bez akýchkoľvek živočíšnych produktov; a zatiaľ ma to nielen drží, ale som sama nadšená touto zmenou – ale o tom už inokedy.
