I grew up with two sisters and as children, we spent a lot of time together. We went to the same kindergarten and school (which are next to each other), in the afternoon and at weekends we played, we had the same after-school acttivities. We were (and still are, of course) very close and we liked it this way, because none was ever alone. We were all the company we needed for each other.
In Slovakia, for the first few years in elementary school is typical that you share the classroom with the other twenty-five children, you’re in the same room almost all day and are taught by a maximum of two teachers. And as a person who never visited other classrooms or sought new friends in the corridors, I rarely came into contact with new people. However, even if it ever happened (for example, when children from another classes joined us in the yard), I felt anxious. I didn’t know them, they didn’t know me, I didn’t know what to think of them. To this day I remember one morning in my first year when I had to go to the morning class (that was before the actual classes; all kids whose parents had to work early went there), and I started to cry because I didn’t want to be with children and teachers I didn’t know.
As a child, I thought it was normal. Everyone is afraid of what we don’t know. But when this fear of any interaction with strangers continued, I understood that perhaps everything was not quite right.
For the first four years in elementary school, I was used to the same thirty people who were in my class. But for the second half of the school years, we were mixed up (according to the second languages we chose) and I suddenly found myself among people I didn’t know at all. My two best friends were suddenly on the opposite side of the hall and I felt completely lost. So I ended up behind the first desk, I never raised my hand, during a break I sat on a chair with a book in my hand, which made the time go faster, but also was my savior – others saw that I was reading, so they didn’t disturb me. And who wants to play with a nerd with straight A’s.
Over time, it improved. I found a new best friend, I became friends with other girls and my shyness and anxiety faded away. Although I felt that I wasn’t really one of them, I was happy – at least I wasn’t alone and I had someone to talk to and spend time with. But even this period had to end once; and high school became.
While such a change of environment is extremely stressful for me, I also see it as an opportunity. New school, new people, new me. I can be whoever I want – not the one from the first desk, but a funny, talkative, friendly extrovert. I will not be controlled and dominated by my fear. And so I tried to form new connections with my new classmates during the first few days; and these friendships have stayed with me so far.
I’m an introvert. But at home, with family and friends I have no problem to be the center of attention. I laugh, joke, talk, feel comfortable. But it’s enough that in a room with twenty people I consider to be close to me, appears a person who don’t know, I get anxious. And everything turns a hundred and eighty degrees – I stammer, feel my palms sweat, count the minutes on my watch when I can leave.
And this has always been the case. Shopping alone was a nightmare for me. When calling with strangers, I’d rather throw my phone out the window. Someone knocked on the door and I’m alone? Better hide under the bed and pretend no one’s home. Some errands to run? I’d rather die. And I could go like this on and on.
To make it clear, social anxiety is not just that I don’t like to talk to strangers; it’s an unreasonable fear of how the conversation will develop, of fear of people judging me, of creating a bad opinion about me and of disliking me (which sounds stupid, I know, but I just can’t help it) – and it makes me feel panic and anxiety, and it only increases my fear of others seeing this and thinking I’m unstable, weak, stupid, boring and totally crazy. And that further increases my fear, so it’s one big neverending circle.
The problem with social phobia is that it doesn’t allow me to be who I want to be, it doesn’t allow me to be a normal, self-contained adult who can take care of themselves without the help of others. One of the reasons I can’t do journalism is because I found out in the three years of my studies that the profession involves the contact with other people several hours a day, seven days a week, and it’s definitely not just sitting in the office and writing about what happened at the other end of the world. Social phobia prevents me from just walking outside and meeting new people. With such fear, the comfort zone is the only place for me where I’m not in constant stress and I don’t feel panic.
I don’t know why I have social phobia. Maybe it’s a childhood moment, maybe I was born that way. Maybe it’s just because I was used to doing everything by myself (since my younger sisters needed more attention), and that was reflected in the fact that I have a problem working with others.
Social phobia is not something that can be cured and I’ll probably have it all my life, but it can be regulated and taken under control. Of course, this is a very long process that requires time and patience. But I celebrate every little success – making a phone call, ordering pizza, helping strangers on the streets. Any such success is a reminder to me that it’s all in my head.
Vyrastala som s dvoma sestrami a ako deti sme spolu trávili veľmi veľa času. Chodili sme do rovnakej škôlky i školy (ktoré sú hneď vedľa seba), popoludní i cez víkendy sme sa hrávali, navštevovali sme rovnaké záujmové krúžky. Boli sme si (aj stále sme, samozrejme) veľmi blízke a vyhovovalo nám to, keďže nikdy žiadna nebola sama. Navzájom sme si boli všetkou spoločnosťou, ktorú sme potrebovali.
Pre prvý stupeň na základnej školy je príznačné to, že zdieľate triedu s ďalšími dvadsiatimi piatimi deťmi, takmer celý deň ste spolu v jednej miestnosti a učia vás maximálne dve učiteľky. A ako človek, ktorý nikdy nenavštevoval vedľajšie triedy či hľadal nových kamarátov na chodbách, len málokedy som prichádzala do kontaktu s novými ľuďmi. Avšak aj keď sa tak niekedy stalo (napríklad, keď sa k nám na dvore pripojili deti z inej triedy), pociťovala som úzkosť. Nepoznala som ich, oni nepoznali mňa, nevedela som, čo si o nich mám myslieť. Dodnes si pamätám na jedno ráno v prvom ročníku, kedy som musela ísť do rannej družiny, a rozplakala som sa, pretože som nechcela byť pri cudzích deťoch a učiteľkách.
Ako malá som si myslela, že je to úplne normálne. Každý predsa máme strach z toho, čo nepoznáme. No keď tento strach z akejkoľvek interakcie s cudzími ľuďmi neprestával, pochopila som, že asi všetko nie je úplne v poriadku.
Prvé štyri roky na základnej škole som bola zvyknutá na rovnakých tridsať ľudí, ktorý boli so mnou v triede. No na druhom stupni nás pomiešali (podľa jazykov, ktoré sme si vybrali) a ja som sa zrazu ocitla pri ľuďoch, ktorých som vôbec nepoznala. Moje dve najlepšie kamarátky boli zrazu na opačnej strane poschodia a ja som sa cítila byť úplne stratená. A tak som skončila v prvej lavici, nikdy som sa nehlásila, počas prestávok som sedela na stoličke s knihou v ruke, ktorou som si krátila čas a zároveň pre mňa bola akousi záchranou – ostatní videli, že si čítam, a tak ma nevyrušovali. A kto sa predsa bude baviť so šprtkou so samými jednotkami.
Po čase sa to zlepšilo. Našla som si novú najlepšiu kamarátku, naviazala som priateľstvá aj s ďalšími dievčatami a moja hanblivosť a úzkosť opadli. Hoci som cítila, že nie som jedna z nich, bola som spokojná – aspoň som už nebola sama a mala som sa s kým rozprávať a tráviť čas. Lenže aj toto obdobie sa raz muselo skončiť; a prišla stredná škola.
Takáto zmena prostredia je pre mňa síce nesmierne stresujúca, ale zároveň to vnímam ako príležitosť. Nová škola, noví ľudia, nová ja. Môžem byť kýmkoľvek chcem – nie tá z prvej lavice, ale vtipná, zhovorčivá, priateľská extrovertka. Nenechám sa kontrolovať a ovládať svojim strachom. A tak som sa už prvé dni snažila naviazať kontakt s novými spolužiakmi; a tieto kamarátstva mi ostali doteraz.
Som introvert. Ale doma, pri rodine a pri kamarátoch nemám najmenší problém byť aj stredobodom pozornosti. Smejem sa, vtipkujem, rozprávam, cítim sa pohodlne. Ale stačí, že sa v miestnosti, kde je aj dvadsať ľudí, ktorých považujem za blízke osoby, ocitne niekto, koho nepoznám, už zneistiem. A všetko sa otočí o stoosemdesiat stupňov – zakoktávam sa, cítim, ako sa mi potia dlane, na hodinkách počítam minúty, kedy už budem môcť odísť.
A takto to bolo vždy. Nakupovanie osamote bola pre mňa nočná mora. Pri telefonovaní s neznámymi ľuďmi by som najradšej vyhodila mobil von oknom. Niekto zaklopal na dvere a ja som sama? Schovať sa pod posteľ a tváriť sa, že nikto nie je doma. Niečo treba vybaviť? To radšej umriem. A takto by som mohla pokračovať ďalej.
Sociálna fóbia totiž nie je iba to, že sa nerada rozprávam s cudzími ľuďmi; je to neopodstatnený strach z toho, ako sa bude vyvíjať konverzácia, strach z toho, že ma budú ľudia súdiť, vytvoria si o mne zlú mienku a nebudú ma mať radi (čo znie hlúpo, ja viem, ale jednoducho si neviem pomôcť) – a to ma za následok to, že cítim paniku a úzkosť, a to iba zvyšuje môj strach z toho, že to na mne budú vidieť aj ostatní a budú si myslieť, že som nestabilná, slabá, hlúpa, nudná a úplne bláznivá. A to ďalej zvyšuje môj strach, takže je to jeden veľký začarovaný kruh.
Problém pri sociálnej fóbii je ten, že mi nedovoľuje byť tým, kým chcem byť, nedovoľuje mi byť normálnou, samostatne fungujúcou dospelou osobou, ktorá sa o seba dokáže postarať bez pomoci ostatných. Jedným z dôvodov, prečo sa nemôžem venovať žurnalistike, je to, že už počas troch rokov štúdia som zistila, že táto profesia zahŕňa kontakt s ľuďmi niekoľko hodín denne, sedem dní v týždni, a ani zďaleka to nie je sedenie v kancelárií a písanie o tom, čo sa stalo na druhom konci sveta. Sociálna fóbia mi zabraňuje, aby som len tak chodila vonku a stretávala nových ľudí. Pri takomto strachu je pre mňa komfortná zóna jediné miesto, kde nie som v neustálom strese a necítim paniku.
Neviem, prečo mám sociálnu fóbiu. Možno za to môže nejaký moment z detstva, možno som sa tak narodila. Možno za to môže práve to, že som bola odmala zvyknutá všetko robiť sama (keďže moje mladšie sestry vyžadovali viac pozornosti), a to sa prejavilo v tom, že mám problém fungovať pri ostatných.
Sociálna fóbia nie je niečo, čo sa dá vyliečiť a pravdepodobne ju budem mať úplne celý život, ale dá sa regulovať a dostať pod kontrolu. Pochopiteľne, je to veľmi dlhý proces, ktorý vyžaduje čas a trpezlivosť. No teším sa z každého malého pokroku – telefonátu, objednávaní pizzy, pomoci cudzincom na ulici. Akýkoľvek takýto úspech je pre mňa pripomienkou, že je to všetko iba v mojej hlave.
